Papier. Veľmi aktuálne slovo, dalo by sa povedať že jedno z najpoužívanejších, lebo takmer každý ho má dnes v nákupnom vozíku.

Malá rozkošná štrbavá druháčka pricupká k stolu, veselo sa usmeje a spustí : Môžem papier?!
Spozorniem. Odlepím polodioptrické oko od zošitov, zahľadím sa na jej milý úsmev, nadýchnem sa a odpoviem : Prosím? Niečo si  hovorila?
- Áno, či môžem papier?
- Tak neviem, musím Ťa chrániť, nechceš ho zjesť, však nie? tvárim sa nechápavo..
Malá s prekvapením a drobnou pochybnosťou o mojom momentalnom zdraví, pomaly zopakuje : Papier na kreslenie predsa.
Je mi jasné že nechápe, a chce to zhodiť na mňa. Som obozretná. Trochu jej nahrám, lebo som láskavá učiteľka a zodpovedná mama : A aký papier si, zlatíčko, prosíš? Toaletný? Alebo baliaci? 
Malá pokrútii hlavou, jako že nie.
- Chcem si nalepiť to kuriatko, na tento papier. Ukazuje na papier a malým prstom klope po na stole ležiacom kancelárskom, bielom. Je ich tam celá kopa. 
- Ešte raz. Čo si prosíš? staviam most, tehlový - také sa mi páčia. Červené, také voňajúce plynúcim časom. Čo som to za človeka? Veď ona nechce most, chce len hlúpy papier... Ani koláč ani zmrzlinu. 
Jej otázka znela :  Môžem papier? Už ma moje zdanlivo infantilné správanie zamrzelo. Už som sa jej  viac nedokázala priblížiť. 
A  milé dieťa stále stojí pri stole už asi minútu a ja stále nechápem. Je mi za ňu nepríjemne.
Je mi nepríjemné že nechápe, že to nie som ja, ktorá nechápe. Cítim zodpovednosť. Som predsa staršia. 
Slová - 
Ďakujem. Prosím. Dobrý deň. Dovidenia. Prepáčte. Odpusť. - vymizli. Niet ich. 
Je lacná táto spoločnosť?  Skúpa na drahocenné slová? 
Nájdime ich, používajme a poďme byť príkladom. Naši otcovia a mamy budú na nás opäť pyšní. 
To dáme!